Hrad LIETAVA EEHC 2025-1

REÁLNY ERB na hrade :

SETY obsahujú:  DVOJICE = č. do 100 + Anniversary 2025 - koncové dvojčísla sú spárované;
TROJICE = č. do 100/200/300 +prítlač GOLD + Anniversary 2025 - koncové trojčísla sú spárované.

Na ZLATEJ PRÍTLAČI je vyobrazený erb majiteľa Lietavského hradu Pavla Kinižiho, ktorého reštaurovaný originál sa nachádza na západnom nároží gotického paláca stredného hradu - veľkej druhej obytnej veže = južný Kinižovský palác.
Pavol Kiniži z Kiniže (maď. Kinizsi Pál, rum. Paul Chinezu, *?.1432 ÷ †24.11.1494, Smederevo) bol vojvodca, župan maramurešský (1467-70), temešský (1478-94) a báčsky (1484–94). Pochádzal zo zemianskej rodiny, vlastniacej obec Kinizs v Abovskej stolici. Už od r.1449 slúžil ako radový pešiak v mestskom žoldnierskom oddiele Košíc. Jeho veliteľom bol Blažej Maďar, ktorý si ho natoľko obľúbil, že ho po čase adoptoval a dal mu za manželku svoju dcéru Benignu. Ako člen Čierneho pluku kráľa Mateja Korvína sa pod vedením Blažeja Maďara zúčastnil v r.1467 vojny proti Jiřímu z Poděbrad, bol jedným z podveliteľov vojska, ktoré vpadlo počas uhorsko-českej vojny v r.1468 na Moravu a počas protirakúskej vojny do Rakúska v r.1477. Bojoval aj proti Turkom a v rokoch 1479-81 bol veliteľom uhorských vojsk na Balkáne. Za svoje vojenské zásluhy zastával najvýznamnejšie vojvodcovské posty v uhorskom vojsku a patril medzi rytierov kráľovského dvora Mateja Korvína. V roku 1474 po víťazstve pri Vratislave (Wroclaw) dostal od kráľa za zásluhy v bojoch proti Turkom a českým kacírom hrad Lietavu s 26 obcami s polovicou mýta z Kysuckého Nového Mesta (Nova Civitas) a to dedične a neodvolateľne; dostal tiež panstvo Strečno v r. 1483, patrili mu aj Košeca a Ilava, ktoré však spolu so Žilinou dal za 40 tisíc zlatých do zálohu Zápoľskovcom. Stal sa pánom Lietavy vtedy, keď jeho spolubojovník a druh, Štefan Zápoľský, dostal od kráľa Mateja Trenčiansky hrad. Po smrti kráľa Mateja Korvína sa pridal na stranu Vladislava II. Jagelovského. V júli roku 1490 porazil protikandidáta Jána Korvína, nemanželského syna kráľa Mateja. Za túto lojalitu ho kráľ Vladislav II. odmenil vymenovaním za krajinského sudcu. Túto funkciu vykonával až do svojej smrti. Pavol Kiniži zomrel 24.11.1494 počas obliehania tureckej pevnosti Smederevo v dnešnom Srbsku. Pochovaný je v pavlínskom kláštore v Nagyvázsony, ktorý sám založil spolu s Blažejom Maďarom okolo roku 1483. Osobnosť a životné osudy tohto typického kondotiera (vodca profesionálnych vojakov - žoldnierov - v 14.÷16.stor. v talianskych mestských štátoch) z konca stredoveku sú zaujímavé a jeho zásah do stavebnej histórie slovenských hradov je tiež ojedinelý a výrazný.

Stručná história hradu Lietava, resp. Lietavského hradu (doložené historické názvy Litova, Letava, Lethawa, Zsolnalitva): svojou mierou zachovania patrí medzi najväčšie (rozloha 1 ha zastavanej plochy) a najkrajšie zachované zrúcaniny nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe;
- hrad bol postavený asi v posl.štvrtine 13.stor. niektorým členom z rodu Balašovcov - hrad založili na skalnatom hrebeni na východnom výbežku 4-podlažnou vežou štvorcového pôdorysu, SV od veže sa tiahla hradba a dispozíciu doplňoval menší palác; 
- začiatkom 14.stor. zabral hrad Matúš Čák, po jeho smrti r.1321 obsadili hrad vojská kráľa Karola Róberta a hrad vrátili Balašovcom; 
- medzi r.1321÷23 sa Lietava dostala do kráľovských rúk a stala sa kráľovským majetkom udeľovaným „pro honore“ krajinským sudcom, ako boli aj známi Bebekovci či Frank a Šimon zo Sečian;
- v r.1393 dal panovník hrad do zálohy a neskôr o rok do vlastníctva Deziderovi z Kaply; 
- uhor.kráľ Žigmund Luxemburský za bližšie neznámych okolností Lietavu odobral Deziderovi a hrad sa opäť stal kráľovským majetkom - opäť udelil Lietavu „pro honore“ kaliszskému vojvodovi Sandziwojovi zo Szubina, svokrovi Stibora st. zo Stiboríc; 
- po smrti Sandziwoja prešla Lietava spolu s okolitými hradmi do rúk jeho vnuka Stibora ml. zo Stiboríc, ktorý ju prenechal ako sídlo Mikulášovi Szarlejskému, svojmu bratrancovi; Mikuláš, ako jediný žijúci mužský príslušník rodu Stibor, sa snažil získať celé dedičstvo po smrti Stibora ml. zo Stiboríc pre seba, bol však krivo obvinený z nevernosti voči kráľovi; s pomocou Donina zo Skrzyna (príbuzný Mikulášovej matky) a posledným správcom hradu Rajec pred jeho zánikom, si Mikuláš vojensky udržal aj hrad Lietavu; Mikuláš sa v roku 1437 stiahol do Poľského kráľovstva a hrad Lietava si vojenskou silou udržal Donin, ktorý sa stal kapitánom Lietavy a trvale tu sídlil - hrad sa rozširoval SV smerom;
- v r.1474÷94 bol pánom hradu Pavol Kiniži, ktorý rýchlo pristúpil k mohutnej prestavbe pevnosti;
- v 1.polovici 16.stor. sa na hrade usadil Mikuláš Kostka, ktorý sa do dejín hradu vpísal taktiež stavebnou činnosťou;
- ďalším pánom hradu od r. 1558 bol František Turzo, ktorý ho dal renesančne prestavať a rozšíriť;
- Františkov syn, neskorší uhorský palatín Juraj Turzo (ktorý sa tu aj narodil), pokračoval v zvelebovaní panstva, aj hradu, ale po jeho smrti sa pozvoľna začína postupná skaza hradu;
- hrad upadá po smrti jeho syna Imricha Turzu (1621), tunajšie panstvo sa rozdelilo medzi dedičov, ktorí nejaký čas hrad spoločne udržiavali; v r.1641 v dôsledku majetkových sporov stratili o areál záujem; hrad v prvej pol.17. storočia patril Oravskému komposesorátu v Oravskom Podzámku; histor.údaje z r.1698 uvádzajú, že hrad nie je obývaný a nachádza sa tu len archív;
- v r.1760÷70 Turzovci archív previezli na rodové sídlo - Oravský hrad, Lietavský hrad sa už potom nevyužíval a neudržiaval, a tak postupne chátral;
- v r.1870÷73 tunajšie majetky kúpil a vlastnil bytčiansky barón Popper;
- zánik goticko-renesančného hradu je datovaný do r.1753, zrúcanina bola úplne opustená v lesnom poraste do roku 1999 a za 250 rokov chátrania sa pamiatka dostala do havarijného technického stavu.;
- od r.2008 hrad vlastní občianske združenie „Združenie na záchranu Lietavského hradu“, rieši jeho citlivú obnovu (od r.1999÷2003) a konzerváciu tak, aby sa hrad dal využívať ako turistická atrakcia;
- v r.2009 bol objekt hradu zapísaný do zoznamu najohrozenejších pamiatok sveta za r.2010, ktorý vydáva americký Svetový pamiatkový fond (WMF).